snivajuci

Odjakživa som akosi nemával rád nedeľu, no táto bola naozaj "par excelence", a pritom začala tak krásne. Všetko bolo super, učenie mi išlo...dokonca som sa dozvedel aj hodnotenie práce (ktoré bolo dosť dobré), skrátka pohoda, až do večera...do večera, kedy sa vám po oznámení niečoho začnú rúcať vaše hodnoty, vaša súčasť života...

Je mi zle z tohto sveta, z nenažraných ľudí a neznášam ľudskú sprostosť...doslova som z nej zúfalý. Existuje spravodlivosť? Už naozaj prestávam veriť, že na tomto už dosť pokazenom svete, je ešte kúsok dobrého a spravodlivého...upadám do depresie a nielen kvôli sebe, ale aj kvôli mojim najbližším, pretože tých sa to všetko dotýka najviac a to ma mrzí. Mrzí ma vidieť ako sa ľuďom behom chvíle začne rúcať svet, v období, kedy majú ten svet len užívať a tešiť sa z neho...a ja som ešte stále jeho súčasťou, preto sa to týka aj mňa, preto aj mňa to bolí a vyvoláva to vo mne pocit hnevu, nevraživosti, ale aj zúfalstva z nemohúcnosti.

A najhoršie je to, že za všetkým je len ľudská sprostosť, nenažranosť a silná moc v pozadí, ktorá v konečnom dôsledku ublíži všetkým, aj tým, ktorí si to nezaslúžia. Chcete kričať, chcete plakať, chcete potrestať všetkých a celý svet, ale vy sa cítite ako cínový vojačik z Andersenovej rozprávky, úplne bezmocný voči tomu zlému svetu. Jediné čo vás teraz drží je aspoň láska medzi sebou, taká akú aj on cítil k tanečnici, ktorá s ním skončila v ohni...a ostalo len cínové srdce. Preto ešte aj v malom kútiku duše verím, že ...