snivajuci

Včerajší večer bol skvelý, ako za starých čias. No aj tak som stále čakal len na jednu chvíľu, na tú kedy ťa opäť stretnem. Tá chvíľa prišla...uvidel som ťa a roztriasli sa mi kolená. Bol to krásny pocit celý večer sa na Teba pozerať, aj keď ten môj zasnený pohľad na Teba chvíľami trhal moje srdce, no bolo mi to jedno a ja som chcel...chcel som Ti povedať ako moc Ťa stále ľúbim...
Išiel som za tebou, len tak, prehodiť pár slov...a cítiť ťa aspoň chvíľu opäť tak blízko pri mne. Ale zrazu som nechápal, otočila si sa, len tak si ma tam nechala stáť...bola to tvrdá rana, jedna z najtvrdších. Prečo som si myslel, že je to ok, že sa na teba dokážem pozerať už iba ako kamarát, a pritom včera som to tak nedokázal ani jednu jedinú sekundu, a preto to tak strašne začalo znova bolieť...a Ty si tomu ešte pridala, ranu, ktorá ma znova dostala, tam, kam som už naozaj nechcel ísť...
A teraz si znova kreslím neviditeľnú čiaru, takú, ktorá znamená štart a nádej na niečo nové, taká, za ktorou ostane všetka tá posledná bolesť a trápenie, no taká, cez ktorú si prenesiem len to krásne čo si mi dala a čo som s Tebou cítil...